„Život nie je lineárny. A to je v poriadku,“ hovorí František Zjevík

PowerPoint nechal za dverami. Namiesto toho priviedol na NEWTON umelcov, podnikateľov, športovcov aj tvorcov, ktorí študentom otvorili iný svet. Svet autentických príbehov. František Zjevík vytvoril predmet Inšpiratívne osobnosti a profesijné výzvy, ktorý sa stal priestorom pre dialóg, otázky a emócie, ktoré sa do bežných syláb nezmestia.

Predmet Inšpiratívne osobnosti prináša príbehy namiesto slidov

„Všetkým, čím som chcel byť, som už bol. A teraz len zisťujem, kým vlastne som.“ Táto veta zaznela od jedného z hostí predmetu Inšpiratívne osobnosti a profesijné výzvy, ktorý na NEWTON University vedie František Zjevík. A možno najlepšie vystihuje, o čo v tomto predmete ide. Témy ako hľadanie, autenticita a odvaha hovoriť o veciach sa do bežných sylábov nezmestia.

František vytvoril tento predmet ako aktivitu nad rámec štandardnej výučby, pretože cítil, že študentom chýba kontakt s reálnym životom a s príbehmi ľudí, ktorí obstáli v skúškach, zlyhaniach aj víťazstvách mimo akademickej pôdy.

„Tento predmet nie je o prezentáciách v PowerPointe. Je o živých rozhovoroch, ľudskom kontakte, hodnotách, chybách aj výzvach,“ vysvetľuje.

Dvanásť prednášok počas semestra sa preto mení na dialóg: prvú a poslednú hodinu vedú študenti spolu s ním, desať medzi tým patrí hosťom – umelcom, športovcom, podnikateľom i osobnostiam verejného života.

Rozhovor s Františkom približuje, čo ho k vytvoreniu predmetu viedlo, čo mu priniesol a prečo sa študenti stali jeho najväčšou inšpiráciou.

Prečo ťa vôbec napadlo volať do výučby hostí zvonku? Čo ťa k tomu viedlo?

Vždy som vnímal, že študentom chýba kontakt s opravdivým životom, s tým, čo sa deje za múrmi školy. Na prednáškach sa často rieši teória, modely, poučky. Ale realita je inde. Preto ma napadlo priviesť do výučby osobnosti, ktoré majú čo povedať. Poznám množstvo inšpiratívnych ľudí – umelcov, podnikateľov, športovcov – a chcel som, aby sa ich príbehy dostali k študentom. Aby pochopili, že kariéra nie je priamka, ale hľadanie, pády, odbočky a odvaha ísť za tým, čo má zmysel.

Čo si si od toho sľuboval? A splnilo to tvoje očakávania?

Sľuboval som si, že študentov „prebudí“, že ich osloví ľudský príbeh viac než prezentácia v slidoch. A to sa potvrdilo. Mnohí po hodine prichádzali, pýtali sa, diskutovali, zdieľali vlastné skúsenosti. Videli sme, že tá výučba žije. Splnilo to moje očakávania, možno ich aj predčilo. Vznikla úplne nová energia, nový typ vzťahu medzi nami.

Podľa čoho si si vyberal, koho pozveš? Išiel si po zvučných menách, osobných kontaktoch alebo skôr po témach?

Primárne podľa príbehu a autenticity. Nešlo mi o slávne mená, išlo mi o to, či ten človek naozaj niečo zažil, prekonal, tvoril. Chcel som, aby študentom niečo zanechal. Volil som z okruhu svojich priateľov, známych, ale aj tých, ktorých som poznal len cez rozhovory alebo odporúčania. A každý hosť mal svoje miesto – niekto ako zdroj inšpirácie, iný ako výzva k zamysleniu.

Je niekto, koho si oslovil a on ťa odmietol? A mrzelo ťa to?

Áno, stalo sa. Väčšinou to bolo kvôli nabitému diáram alebo životnej situácii. Neberiem to osobne. Verím, že každý má svoje tempo a priestor, kedy je pripravený hovoriť. Mrzelo ma to trochu ľudsky, ale zároveň verím, že všetko má svoj čas – možno to vyjde nabudúce.

Ktorý z hostí ťa osobne najviac prekvapil, či už témou, prístupom alebo reakciou študentov?

Prekvapil ma herec, ktorý pôsobil veľmi ticho a nenápadne. Ale keď začal hovoriť o vnútorných pochybnostiach, tréme, kríze identity, celá trieda stíchla. Bol nesmierne autentický a študenti sa úplne naladili. Bol to silný moment – ticho, ktoré má váhu.

Kto z hostí ťa najviac zaskočil nečakaným komentárom alebo otázkou?

Jeden herec začal rozprávať o svojej najväčšej životnej kríze a potom sa spýtal: „A čo ty, Františku, kedy si naposledy plakal pred študentmi?“ Zaskočilo ma to, ale potom som odpovedal. A bolo to oslobodzujúce. A ľudské.

Ako študenti reagovali? Boli momenty, kedy si si hovoril: „Toto fakt stálo za to?“

Áno, niekoľkokrát. Keď som videl, že študenti neodchádzajú hneď po skončení hodiny, ale zostávajú a chcú sa s hosťom rozprávať. Keď sa pýtali na veci, ktoré bežne vo výučbe neriešime – strach, zlyhanie, vzťahy, zmysel života. To sú tie chvíle, keď vieš, že to nebola len ďalšia prednáška. Bola to skúsenosť.

Stalo sa niekedy, že to úplne nesadlo? Ako si to riešil?

Raz sa stalo, že hosť hovoril príliš ostro, bez filtra. Niektorým študentom to vadilo. Po hodine sme si o tom otvorene porozprávali. Nešlo o to povedať, že to bolo zle, skôr o to pochopiť, prečo hovoril tak, ako hovoril, a čo si z toho môžeme vziať. Aj to bola lekcia – o rešpekte a o rozdielnosti.

Zmenilo sa vďaka týmto stretnutiam niečo na dynamike výučby?

Zásadne. Študenti sa viac pýtajú, neboja sa hovoriť, viac zdieľajú. Už to nie je frontálny výklad. Je to dialóg, obojsmerná energia. Výučba sa stala priestorom pre otázky, ktoré bežne nevznikajú. A to je podľa mňa najväčší prínos.

V čom podľa teba spočíva tá pridaná hodnota, keď študent počuje príbeh z praxe naživo?

V autenticite a nepredvídateľnosti. Nejde o pripravený scenár. Príbeh je živý, surový, niekedy emotívny. Študenti počujú, ako sa ľudia potýkali so zlyhaním, čo ich motivovalo, čo ľutovali alebo na čo sú hrdí. A to sa dotkne nielen rozumu, ale aj srdca. A tam sa tvorí skutočná zmena.

Zaznela od niektorého z hostí myšlienka, ktorá ti utkvela v hlave dodnes?

Áno. „Všetkým, čím som chcel byť, som už bol. A teraz len zisťujem, kým vlastne som.“ Toto zaznelo od jedného muzikanta a stále o tom premýšľam. Je v tom obrovská hĺbka.

Malo to nejaký spoločný menovateľ? Niečo, čo spájalo tie osobnosti bez ohľadu na ich odbor?

Ľudskosť. A úprimnosť. Všetci hovorili z miesta, kde nie je potrebné hrať rolu. Zdieľali svoje pády aj úspechy, bez obalu. A to študentov spájalo s nimi. Pretože v tom sa nájdeme všetci.

Čo ti tieto stretnutia priniesli ako lektorovi a ako človeku?

Otvorenosť. Pokoru. A radosť z toho, že môžem byť mostom medzi svetmi. Mám pocit, že výučba vďaka tomu dostala úplne iný rozmer. A ja sám som vďaka tým rozhovorom vyrástol ľudsky aj profesijne.

Vzal si si z toho niečo aj do vlastnej praxe alebo života?

Určite. Napríklad to, že netreba sa báť byť autentický. Že niekedy nie je potrebné mať odpovede, stačí klásť lepšie otázky. A tiež som sa naučil viac vnímať ticho, priestor medzi slovami. Aj to je súčasť učenia.

Keby si študenti mali z týchto stretnutí odniesť len jednu vec, čo by si bol rád, aby to bolo?

Aby si dovolili hľadať svoju cestu. Aj keď to niekedy bolí. A aby si uvedomili, že žiadna chyba nie je koniec sveta, len ďalšia kapitola. Život nie je lineárny. A to je v poriadku.

Máš niekoho vysnívaného, koho by si raz chcel pozvať, keby neboli žiadne limity?

Helenu Vondráčkovú. Úprimne. Je to ikona, ktorá prežila desiatky rokov na scéne s gráciou a noblesou. Mám k nej osobný vzťah. Myslím, že by študentom dala oveľa viac, než by čakali.

Ako študenti reagovali na tento nový typ predmetu? Nebola to klasická výučba…

Práve v tom bola tá sila, že to nebola klasická výučba. Študenti spočiatku možno nevedeli, čo čakať. Ale rýchlo pochopili, že nejde len o to „stretnúť sa a počúvať hosťa“. Vytvorila sa medzi nami autentická atmosféra: zdieľanie, dôvera, vzájomné načúvanie. Každý z hostí sa tak postupne stal súčasťou každého z nás. Bolo krásne vidieť, ako sa študenti otvárajú, diskutujú, alebo len v tichu načúvajú.

Aké boli konkrétne ohlasy študentov?

Boli úžasné. Hovorili mi, že ich to baví, že sa tešia na každé ďalšie stretnutie. Že ich oslovili príbehy hostí aj to, že sa o výučbe hovorí inak. Niektorí mi písali aj po semestri, že na ten predmet spomínajú ako na niečo výnimočné. A ja viem, že bez študentov by ten predmet nikdy nebol. Keby ich to nebavilo, nemalo by to zmysel. Ten predmet žije ich prítomnosťou, energiou, záujmom. A ja si vážim každého z nich.

Čo pre teba študenti znamenajú v kontexte inšpirácie a výučby?

Úprimne? Oni sú moja inšpirácia. Ja možno prinášam hostí, ale oni prinášajú otvorenosť, zvedavosť, dôveru. Keď sa so mnou rozprávajú po hodine, keď sa pýtajú, zdieľajú svoje názory, tak ma to nesmierne obohacuje. Ja sa od nich učím. Aký prístup im dám ja, taký sa mi vráti. A to je pre mňa zásadné. Je to vzťah, nie jednostranný proces.

Čo by si na záver odkázal svojim študentom?

Odkázal by som im, že nie sú len poslucháči výučby, ale spolutvorcovia celého zážitku. Vďaka nim mohol tento predmet vôbec vzniknúť a hlavne rásť. Som rád, že so mnou išli do niečoho nového, neznámeho, bez záruky, že to bude „správne akademické“. Ale práve tým, že sme sa nebáli ísť mimo sylábov, mimo powerpointy a známky, vzniklo niečo skutočné.

Nech si zapamätajú, že ich príbeh je dôležitý. Že každý z nich má čo ponúknuť svetu a že autenticita, odvaha a otvorenosť nie sú slabosti, ale sila. Ak niekedy stratia smer, nech sa vrátia k tomu, čo je v nich skutočné. Nech sa neboja pýtať, hľadať a zdieľať. Pretože práve v tom je ich najväčší potenciál.

A nakoniec ďakujem vám všetkým. Nielen za to, že ste sa zúčastnili, ale že ste mi ukázali, že to celé má zmysel. Vy ste pre mňa viac než študenti. Ste moja inšpirácia.